Najväčšia zásoba vody na Zemi sa zrejme nachádza v zemskom plášti

Vedecká i laická verejnosť sa v súvislosti s globálnym otepľovaním neustále obáva o stav vody v oceánoch. Najčastejšie je zmieňované roztápanie ľadovcov a s tým súvisiace stúpanie hladiny.

Pravdou však je, že z geologických výskumov v poslednom desaťročí vyplýva, že stále vieme málo o tom, kde všade môžeme nájsť vodu na Zemi a ako funguje tunajší vodný režim.

Istá vedecká štúdia publikovaná v časopise Science, ktorú pred niekoľkými rokmi viedol geofyzik Steve Jacobsen z americkej Severozápadnej univerzity a seizmológ Brandon Schmandt z univerzity v Novom Mexiku priniesla dôkazy, že v zemskom plášti je viazaný obrovský “oceán“.

Podľa Schmandta a Jacobsena sa približne štyristo míľ pod Severnou Amerikou nachádzajú hlboké zhluky magmy, ktoré vykazujú prítomnosť vody.

Nejedná sa však o vodu v žiadnej z troch bežných skupenstiev. Tlak spojený s vysokými teplotami núti vodu rozdeliť sa na hydroxylový radikál (OH), ktorý je následne schopný zlučovať sa s minerálmi na molekulárnej úrovni.

Z toho vyplýva, že táto voda viazaná v horninách môže byť najväčším vodným rezervoárom na planéte Zem. Predpokladá sa, že voda obieha okolo tektonickej platne dnu a von a čiastočne ovplyvňuje tavenie hornín v plášti.

Model dynamiky zemského plášťa. Zdroj: Wikimedia Commons

Táto teória by sa zhodovala aj s výskumom geológov z Washingtonovej univerzity v St. Louis, o ktorom sme informovali nedávno. Z ich výpočtov okrem iného vyplynulo, že len subdukčná zóna Mariánskej priekopy pohlcuje tri až štyrikrát viac vody, než si vedci doposiaľ mysleli.

Takýto celomzemský vodný cyklus môže pomôcť vysvetliť obrovské množstvo tekutej vody na povrchu Zeme.

Mnohí vedci predpokladali, že prechodová zóna medzi horným a dolným zemským plášťom (400-660 km pod povrchom) obsahuje vodu, avšak Schmandtov a Jacobsenov experiment bol prvým, ktorý poskytol potrebné dôkazy na podporu tejto teórie.

Výskumníci využívali sieť USArray, ktorá zbiera informácie z viac ako 2 000 seizmických staníc v Spojených štátoch. Tieto pozorovania boli podporované počítačovými modelmi, ktoré replikovali podmienky v prechodovej zóne.

Kľúčom k ukladaniu vody je minerál nazývaný ringwoodit, ktorý je formou olivínu vystavenému vysokému tlaku a teplote. Jeho kryštálová štruktúra mu umožňuje pritiahnuť vodík a zachytávať vodu. V podmienkach hlbokého plášťa môže obsahovať veľa vody.

Minerál ringwoodit. Foto: Wikipedia

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.