Postavenie účastníka konania.
Súdny dvor EÚ svojím rozsudkom zo dňa 20. decembra 2017 vo veci C-664/15, Protect, priznal postavenie účastníka konania, ako aj možnosť súdneho preskúmania správnych rozhodnutí pre organizáciu založenú s cieľom ochrany životného prostredia v rámci konania podľa rakúskeho zákona o vodách.
Toto má za následok, že uvedené sa môže vzťahovať na všetky konania, ktoré majú pozadie v práve životného prostredia Európskej únie.
Povoľovanie zasnežovacieho zariadenia
Spoločnosť Aichelberglift Karlstein podala podľa rakúskeho zákona o vodách žiadosť o predĺženie platnosti povolenia na zasnežovacie zariadenie v lyžiarskom stredisku, ktorého súčasťou je nádrž na zásoby vody.
V rámci správneho konania požiadala organizácia Protect Natur, Arten und Landschaftsschutz Umweltorganisation (ďalej len ako „Protect“), organizácia na ochranu životného prostredia uznaná podľa rakúskeho zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, aby jej bolo priznané postavenie účastníka konania a podala námietky proti vydaniu uvedeného povolenia s odvolaním sa na článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru1 a článku 6 ods. 3 smernice o biotopoch2.
Organizácia Protect tvrdila, že projekt bude mať významný vplyv na chránené územia podľa smernice o biotopoch, a to predovšetkým pre hlučnosť zasnežovacích zariadení, a významne zasiahne určité druhy, ktoré sa na týchto územiach nachádzajú. Medzi týmito druhmi bolo aj niekoľko druhov chránených vtákov, ktorých biotopy sú ohrozené už existujúcimi zariadeniami, čo by podľa Protect viedlo k úbytku viacerých z týchto druhov.
Po ústnych prejednaniach vydal správny orgán Gmünd napriek námietkam zo strany Protectu povolenie, o ktoré žiadala spoločnosť Aichelberglift Karlstein. Návrh a námietky Protectu boli orgánom zamietnuté z dôvodu, že sa nedovolávali žiadneho porušenia práv chránených právnymi predpismi v oblasti vodného hospodárstva.
Povolenie okrem toho odkazuje na skoršie rozhodnutie, v ktorom sa príslušný orgán v oblasti ochrany prírody na základe posúdenia vplyvov domnieval, že povolenie nie je v rozpore s právnymi predpismi o ochrane prírody.
Organizácia Protect podala proti povoleniu žalobu odvolávajúc sa na porušenie článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a ustanovení rámcovej smernice o vodách3, pričom tvrdila, že napriek tomu, že táto smernica ukladá povinnosť dobrého ekologického stavu vôd, je zhoršenie ekologického stavu príslušných vôd spôsobené už existujúcimi zasnežovacími zariadeniami zjavné.
Príslušný správny súd žalobu organizácie Protect zamietol z dôvodu, že stratila postavenie účastníka konania, keďže počas správneho konania neuplatnila práva chránené právnymi predpismi v oblasti vodného hospodárstva. Druhým dôvodom bolo tiež konštatovanie, že Aarhuský dohovor nie je priamo uplatniteľný vo vnútroštátnom práve.
Organizácia Protect sa proti týmto záverom odvolala z dôvodu, že ustanovenia Aarhuského dohovoru jej priznávajú postavenie účastníka v konaniach vedených podľa právnych predpisov v oblasti vodného hospodárstva a že má právny záujem na dodržovaní ustanovení práva Únie v oblasti ochrany životného prostredia, najmä ustanovení rámcovej smernice o vodách, ktoré projekt v značnej miere porušuje.
Rakúsky Najvyšší správny súd konanie prerušil a obrátil sa na Súdny dvor EÚ s troma otázkami.
Rozsudok Súdneho dvora EÚ
Ako prvé chcel rakúsky súd zistiť, či rámcová smernica o vodách priznáva organizácii na ochranu životného prostredia prístup k spravodlivosti podľa článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.
Odvolávajúc sa na ustálenú judikatúru Súdny dvor EÚ konštatoval, že organizácia na ochranu životného prostredia, ako je Protect4, musí mať možnosť dovolávať sa v rámci preskúmania podľa článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru pravidiel vnútroštátneho práva, ktoré vykonávajú právne predpisy Únie v oblasti životného prostredia, ako aj pravidiel práva Únie v oblasti životného prostredia, ktoré majú priamy účinok5.
S odvolaním sa na článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie preto musí mať organizácia na ochranu životného prostredia, ktorá je riadne založená a funguje v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva, možnosť napadnúť na súde rozhodnutia o povolení projektu, ktorý môže byť v rozpore s povinnosťou podľa rámcovej smernice o vodách.
Ďalej sa rakúsky súd pýtal, či vyplýva z ustanovení Aarhuského dohovoru, že sa uplatnenie týchto práv musí umožniť už v konaní pred správnym orgánom, alebo stačí možnosť domáhať sa právnej ochrany proti rozhodnutiu správneho orgánu na súde.
Aarhuský dohovor priznáva verejnosti najmä právo „účinne sa zúčastňovať na rozhodovacom procese o životnom prostredí“ tak, že predloží „písomné alebo v prípade potreby na verejnom prerokovaní alebo preskúmaní so žiadateľom akékoľvek pripomienky, informácie, analýzy alebo názory, ktoré považuje za dôležité vo vzťahu k navrhovanej činnosti“. Táto účasť sa musí začať „na začiatku konania, t. j. v čase, keď sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti môže prebiehať účinne“.
Zároveň však platí, že práva účasti sa uplatnia iba vtedy, ak ide rozhodnutie vo veci navrhovaných činností buď vymenovaných v prílohe I Aarhuského dohovoru, alebo tam nevymenovaných, avšak s potenciálom mať významný vplyv na životné prostredie. Činnosť, ktorej sa rozhodnutie týka, nie je uvedená v prílohe I Aarhuského dohovoru. Postavenie účastníka by preto malo prislúchať len vtedy, ak by projekt mohol mať významný vplyv na životné prostredie.
Súdny dvor EÚ nakoniec dospel k záveru, že vnútroštátne právo, ktoré v danej situácii neumožňuje organizácii na ochranu životného prostredia nadobudnúť postavenie účastníka konania o udelení povolenia a podanie opravného prostriedku proti takému povoleniu umožňuje len osobám v postavení účastníkov konania, je v rozpore s právom Únie a Aarhuským dohovorom.
Poslednou otázkou sa súd pýtal, či môže vnútroštátne právo od organizácií na ochranu životného prostredia, rovnako ako od iných účastníkov konania, vyžadovať, aby svoje námietky uplatnila už v konaní pred správnymi orgánmi a nie až v rámci opravného prostriedku pred súdom, inak stratí svoje postavenie účastníka konania a nebude mať možnosť obrátiť sa na súd.
S výhradou overenia relevantných skutočností a príslušných vnútroštátnych právnych predpisov vnútroštátnym súdom sa Súdny dvor EÚ vyjadril, že v danej situácii nemôže byť voči organizácii na ochranu životného prostredia uplatnené vyššie uvedené pravidlo vnútroštátneho procesného práva, keďže sa jeho splnenie javí byť nemožným.
1 Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia podpísaného v Aarhuse 25. júna 1998 a schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005
2 Smernica Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín, zmenená smernicou Rady 2006/105/ES z 20. novembra 2006
3 Smernica 2000/60/ES Európskeho parlamentu a Rady z 23. októbra 2000, ktorou sa stanovuje rámec pôsobnosti pre opatrenia spoločenstva v oblasti vodného hospodárstva
4 Spĺňajúca požiadavky uložené článkom 2 ods. 5 Aarhuského dohovoru, je teda dotknutou verejnosťou
5 Rozsudok z 8. novembra 2016, Lesoochranárske zoskupenie VLK, vec C 243/15
Mag. Annamária Tóthová
Dvořák Hager & Partners, advokátska kancelária, s. r. o.
Článok vyšiel v mesačníku Odpadové hospodárstvo 2018/04, ktorý je súčasťou predplatného denníka Voda-portal.sk.
© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.