Nezaobídeme sa bez nadnárodných vodárenských firiem (NÁZOR)

Komentár publikovaný portálom Naše voda prinášame so súhlasom autora.

Rovnako ako špekulácie o tom, kto najviac zarába na raste cien potravín, v poslednej dobe existujú obdobné tézy o tom, kto môže za výrazné zvýšenie cien vodného a stočného v roku 2023 v porovnaní s predchádzajúcim rokom.

Terčom kritiky je v súčasnej dobe napríklad španielska vodárenská spoločnosť AQUALIA CZECH, ktorá vlastní Severomoravské vodovody a kanalizácie Ostrava zásobujúce pitnou vodou značnú časť Moravskosliezskeho kraja. Nielen kvôli tomu je preto vhodné zopakovať si aspoň základné zásady tvorby cien vodného a stočného a faktory, ktoré s tým súvisia.

V prvom rade je ale nutné vyvrátiť tézu, podľa ktorej platia obyvatelia ČR vyššie platby za vodu, pokiaľ je vlastníkom vodárenskej spoločnosti zahraničný subjekt. Z prehľadu aktuálne platných platieb vyplýva, že za vodné a stočné platia ľudia často vyššie sumy (a často v našej krajine vôbec najvyššie) vodárenským spoločnostiam, ktoré vlastnia obce, mestá alebo zväzky obcí, okrem iného na Frýdlantsku alebo Židlochovicku (a na mnohých ďalších miestach). 

V druhom rade je vhodné pripomenúť, že oblasť vodárenstva je energeticky veľmi náročná (v rámci EÚ spotrebuje vodárenstvo zhruba dve percentá všetkej európskej energie), takže minuloročný nárast nákladov za energie, ktorý je hlavným dôvodom medziročného „zdraženia vody“, sa musel v platbách za vodné a stočné logicky premietnuť – mimochodom výrazne menej, než napríklad v cenách potravín.

Je tiež vhodné pripomenúť, že až na výnimky vodári nemenili poplatky za vodu (na rozdiel napríklad práve od potravín) v priebehu minulého roka, ale až na začiatku tohto roku. To ale možno nie je také podstatné, na rozdiel od mýtov, ktoré vo verejnosti stále pretrvávajú (a tiež sú často cielene živené), a ktoré sa týkajú cien vody.

Málokto pritom vie, že oblasť vodárenstva v ČR je ako jedna z mála oblastí cenovo regulovaná, a to prostredníctvom aktualizovaného cenového výmeru ministerstva financií. Inými slovami, ani obecné, ani nadnárodné spoločnosti nemajú pri tvorbe výsledných cien voľnú ruku, pričom limitom je maximálne povolený medziročný rast zisku, ktorý je navyše v praxi u väčšiny vodárenských spoločností nižší, než je povolená hranica siedmich percent.

Stanovenie platieb za vodné a stočné sa navyše riadi ďalšími parametrami, ako je maximálna výška zisku 0,49 percenta z hodnoty majetku u prevádzkovateľa vodárenských služieb, a 0,92 percenta z hodnoty o majetku v prípade vlastníkov vodárenskej infraštruktúry („rúrok“), ktorí sú tak v cenotvorbe mierne zvýhodnení.

Nielen z uvedených parametrov je pritom úplne zrejmé, že vplyv na ceny vodného a stočného majú predovšetkým miestne podmienky, hodnota a stav „rúrok“, a tiež zdroje surovej vody, ktorých ceny sa líšia podľa toho, či ide o vodu podzemnú alebo povrchovú, a v prípade povrchovej vody potom ešte podľa toho, ktorý zo štátnych podnikov povodí vodu na spracovanie na pitnú vodu vodárenským spoločnostiam dodáva.

Trochu scestné sú navyše aj tézy, podľa ktorých odvádzajú zahraničné vodárenské spoločnosti značné zisky z poplatkov do svojich materských krajín. Jednak je výška takých odvodov v porovnaní napríklad s bankami zhruba stonásobne nižšia, jednak v ČR zahraničné spoločnosti zaplatili v minulosti len za prenájom „rúrok“ v súčte desiatky miliárd korún, a každoročne za prenájom trubiek ďalšie miliardy platia ich majiteľom, čo sú v drvivej väčšine mestá a obce.

Práve mestá a obce, respektíve vlastníci „rúrok“ budú musieť v budúcnosti investovať ďalšie desiatky miliárd korún. Podstatným zdrojom týchto peňazí pritom budú (a už v súčasnej dobe sú) práve peniaze za prenájom týchto „rúrok“, ktoré platia obciam a mestám v najväčších objemoch práve veľké nadnárodné vodárenské spoločnosti.

Stane sa tak potom, čo bude na úrovni EÚ prijatá revízia Smernice o čistení komunálnych odpadových vôd, ktorá ukladá pre menšie vodárenské subjekty prakticky nesplniteľné požiadavky na čistenie a vypúšťanie odpadových vôd. Revízia uvedenej smernice sa očakáva na konci jari tohto roku, a aj keď sa počíta s určitou nábehovou krivkou na plnenie požiadaviek na kvalitu vôd v prvej fáze pre najväčšie vodárenské spoločnosti, v konečnej fáze sa má týkať aj spoločností, poskytujúci vodárenské služby iba tisícke obyvateľov.

Súhrnná výška investícií do potrebných technológií v ČR sa odhaduje na vyššie desiatky miliárd korún, čo nebude možné plne pokryť ani z modernizačných dotácií, ani z ďalšieho nárastu cien vodného a stočného v budúcnosti, nehľadiac na to, že menšie vodárenské spoločnosti nemôžu ani teoreticky pokryť také dodatočné náklady z vybraných poplatkov.

To v praxi znamená, že ak chcú mať obyvatelia našej krajiny kvalitnú pitnú vodu a odpadovou vodou neznečisťovať životné prostredie, rola veľkých, a najmä nadnárodných spoločností v našom vodárenstve porastie, a možno úplne reálne konštatovať, že zásobovanie pitnou vodou, ale predovšetkým jej čistenie a vypúšťanie, sa bez týchto spoločností v ČR nezaobíde. Malé a obecné vodárenské spoločnosti na plnenie európskych požiadaviek nebudú mať peniaze, technológie, ani dostatok odborného aparátu.

Petr Havel
Zakladateľ portálu Naše voda

Pozn.: Článok je názorovým príspevkom. Postoje prezentované v ňom môžu, ale nemusia vyjadrovať názor redakcie Voda-portal.sk

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.