Kanadských vedcov zaujímalo, kde v skutočnosti končí odpadová voda. Až 30% skúmaných vodných zdrojov vykazovalo prítomnosť látok z výpustu septikových systémov.
Väčšina ľudí sa nezaujíma o osud odpadovej vody, ktorá odchádza z ich toaliet a mizne v odtokoch umývadiel. Výskumníci z ústavu Environment and Climate Change Canada však vo svojej štúdii upozorňujú na fakt, že aby odpadová voda neskončila na nechcených miestach, je potrebné ju monitorovať.
Jej detekciu v životnom prostredí si odteraz vedia uľahčiť.
Všadeprítomné umelé sladidlá
Prvou prekážkou, ktorej tím musel čeliť, bolo nájsť aspoň jeden spoločný rys, podľa ktorého možno vodu považovať za odpadovú – riešením boli umelé sladidlá. Oproti iným zlúčeninám, ktoré sa bežne používajú na zisťovanie prítomnosti odpadovej vody v životnom prostredí, totiž majú hneď niekoľko výhod.
„Pre odpadovú vodu sú umelé sladidlá veľmi špecifické a okrem nej existuje v životnom prostredí iba veľmi málo ich možných zdrojov,“ vysvetľuje John Spoelstra z Environment and Climate Change Canada.
Koncentrácia umelých sladidiel je často oveľa vyššia ako koncentrácia akýchkoľvek iných ukazovateľov, podľa ktorých sa dá stopovať výskyt odpadovej vody v prostredí. Ďalšou ich výhodou je, že sa pomalšie rozkladajú.
„Umelé sladidlá sú v odpadovej vode prítomné vždy. Ešte sme sa nestretli so vzorkou odpadovej vody, v ktorej by sa nenachádzali,“ dodáva.
Skúmali studne aj prírodné pramene
Vedci skúmali vodu z dvoch typov zdrojov vo vidieckej oblasti neďaleko dediny Alliston v provincii Ontario. Prvým bolo päťdesiatdeväť domácich vodných zdrojov, teda súkromných vrtov, ktoré zásobujú jednotlivé domácnosti.
Ďalej vzali do úvahy miesta, kde podzemná voda presakuje alebo vyviera na povrch. Umelé sladidlá im poslúžili ako ukazovateľ pri testovaní, či odpadová voda prenikla aj do týchto zdrojov.
Až 30% vzoriek vykazovalo prítomnosť aspoň jedného zo štyroch sladidiel, ktoré sa snažili vystopovať. Výskumníci tiež zistili, že v prípade 3,4-13,6% domácich vodných zdrojov pochádzalo 1% alebo viac objemu vody z výpustu septikového systému.
Výskyt samotných sladidiel v podzemnej vode riziko pre ľudské zdravie nepredstavuje, no oveľa alarmujúcejšie je zistenie, že v domácich zdrojoch vody sa nachádzalo nejaké percento odpadovej vody. Tá môže obsahovať iné chemikálie a baktérie, ktoré by už rizikom byť mohli.
Aký majú umelé sladidlá vplyv na vodné organizmy vedci zatiaľ nevedia, podľa kanadskej vlády sa tieto látky môžu bezpečne požívať. Testy na odhalenie prítomnosti iných baktérií ešte neprebehli.
Kontaminácia nie je ničím neobvyklým
Septikové systémy sa často využívajú mimo veľkých miest, kde domácnosti nie sú napojené na kanalizačnú sieť. Odpadová voda sa zhromažďuje pod zemou vo vyhnívacej nádrži, kde odpad rozložia baktérie. Zvyšok sa vypustí do pôdy, kde pokračuje proces filtrácie. Týmto spôsobom však látky z odpadovej vody môžu preniknúť aj do podzemných vôd.
„Výsledky výskumu nás veľmi neprekvapili,“ tvrdí Spoelstra. „Kontaminácia plytkých podzemných vôd je problémom, ktorému v súvislosti so septikovými systémami treba čeliť bežne.“
Problém však nie je iba so septikovými systémami, umelé sladidlá nedokážu odstrániť ani čistiarne odpadových vôd a do systému distribúcie vody sa dostanú aj týmto spôsobom.
Spoelstra radí, že septikové systémy a zdroje podzemnej vody by sa mali pravidelne podrobiť kontrole a údržbe, aby sa prípadná nedostatočná kvalita vody odhalila čo najskôr. „Domácnosti, ktoré čerpajú vodu z vlastnej studne, by ju mali nechať otestovať na prítomnosť baktérií aspoň raz ročne.“
Štúdia vyšla v časopise Journal of Environmental Quality.
© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.